Naše motto: aby sa nikto necítil osamelý…

Pripomenuli si kragujevackú tragédiu


TRENČÍN – Deväťdesiatdeväť rokov uplynulo odvtedy, ako sa na sklonku prvej svetovej vojny v srbskom Kragujevaci, mestečku ležiacom asi stoštyridsať kilometrov juhovýchodne od Belehradu, vzbúrili Slováci, príslušníci 71. trenčianskeho pešieho pluku. Prezývali ho aj drotársky azda preto, že jeho mužstvo počas vojny dopĺňali odvedencami z Trenčianskej, Oravskej a Turčianskej župy.

Vojakov šikanovali dôstojníci, ktorí vôbec neboli na fronte

Členovia Klubu vojenských veteránov (KVV), Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov (SZPB) a Jednoty dôchodcov na Slovensku (JDS) si vo štvrtok 8. júna položením kvetov pri pamätníku v Kasárňach SNP pripomenuli 99. výročie kragujevackej vzbury. Po úvodnom príhovore vedúceho Posádkového klubu OS SR Stanislava Martináka sa účastníkom spomienky prihovoril predseda ZO SZPB plk. v.v. Miroslav Ondráš. Okrem iného povedal: „Kragujevacká vzbura je vnímaná ako najväčšia medzi tými, ktoré vypukli v rakúsko-uhorskej armáde a jej podnecovateľmi boli práve nespokojní Slováci. Podnetov na nespokojnosť bolo veľa. Velitelia, zväčša Nemci a Maďari, nezaobchádzali s mužstvom šetrne. Navrátilcov z Ruska popudzovalo, keď ich šikanovali dôstojníci, ktorí vôbec neboli na fronte. Mali za sebou mnohé mesiace strádania a namiesto vyslania na štvortýždňovú dovolenku ich velenie posielalo opäť do frontových línií v Taliansku, o ktorom sa dozvedali ešte väčšie hrôzy aké zažili na východnom fronte. Hoci armáda veľmi dbala o to, aby informácie o situácii neprenikli medzi civilné obyvateľstvo, aj tento fakt po vojne prispel k rozpadu rakúsko-uhorskej monarchie.“ Veniec k pamätníku položil vojnový veterán – 95-ročný Štefan Šteflovič, účastník protifašistických bojov na Dukle. Za Klub generálov SR – skupinu Sever veniec k pamätníku položil genpor. v. v. Pavel Honzek.

Nespokojnosť vojakov vyústila do revolty

Na jar r. 1918 sa do Kragujevaca vrátilo asi 2400 slovenských vojakov z ruského zajatia. Z týchto navrátilcov vytvorili 41. pochodovú formáciu, ktorá mala 10. júna odísť na taliansky front. Únava zo strádania v ruskom zajatí, zo zlého zaobchádzania a zásobovania potravinami a do toho odchod na južný front vzbudzovali vo vojakoch odpor voči vojne, monarchii a vytvárali výbušnú situáciu. Stačil konflikt medzi vojakom Martinom Riljakom z Hornej Maríkovej a rotmajstrom Antonom Bednárom, veliteľom izby, po ktorom 2. júna vypukla vzbura. Zapojili sa do nej takmer všetci vojaci určení odísť na bojisko. Spustila sa lavína, ktorá sa už nedala zastaviť. Vzbúrenci sa zmocnili pušiek a guľometov, prepadli železničnú stanicu, prerušili telefonické spojenie, zničili štábne dokumenty a zoznamy mužstva, ale nedobyli muničný sklad, čo rozhodlo o ich neúspechu. Napokon sa pre nedostatok streliva vzdali, pretože zle na nich zapôsobila aj delostrelecká paľba. O piatej hodine ráno 3. júna boli kasárne obsadené a vzbura potlačená. Medzi vzbúrencami bolo päť mŕtvych, na opačnej strane len zopár ranených.

Štyridsiatim štyrom trest smrti

Neskôr ráno muselo asi tritisíc mužov z náhradnej roty nastúpiť na kasárenský dvor. Vyzvali ich, aby sa dobrovoľne prihlásili tí, ktorí vzburu začali, ako aj tí, ktorí boli ochotní o všetkom informovať vyšetrovateľov. Stanný súd 8. júna z 81 obvinených mnohých odsúdil na dlhoročné tresty väzenia a štyridsiatich štyroch slovenských vojakov na trest smrti. Čas popravy určili na štrnástu hodinu. Problémom ale bola popravná čata. Dobrovoľne sa nik nehlásil. Celý náhradný prápor 71. pešieho pluku to striktne odmietol. Hádzaním kockou vybrali 80 mužov z 1. bosensko – hercegovinského pluku a dali im bohatý prídel stravy a alkoholu. Polovici čaty prikázali mieriť odsúdeným na hlavy a druhej na hrude.

Poprava a oneskorená cisárska milosť

Popravu vykonali na Stanovljanskom poli – starej srbskej strelnici vzdialenej asi kilometer od mesta. Sem popravná jednotka pod bajonetmi viedla odsúdených. Do čela sprievodu sa na bielom koni postavil plukovník Max a ďalší dôstojníci, bubeníci išli úplne vzadu. Smutný sprievod prešiel mestom, obklopený miestnym obyvateľstvom. Na popravisku odsúdených rozdelili do dvoch skupín po dvadsaťdva mužov. Prvá stála, druhá si musela kľaknúť. Odsúdeným prečítali rozsudok smrti, kňaz odriekal poslednú modlitbu, ktorí si to želali, zaviazali im oči. Na pokyn plukovníka Marxa sa popravná čata priblížila na desať krokov pred kľačiaci rad – farár odsúdených vyspovedal a Bosniaci strieľali. Krátko po masakri dorazil kuriér s cisárovou milosťou pre odsúdených. O akú „milosť“ išlo svedčí to, že rodinám popravených boli hneď zastavené vojenské podpory.

Text a foto: Oľga Kajabová


RUBRIKY










Archív
ZV SR – Webstránka
Ročenka
Najnovšie číslo ročenky
Vojenský veterán...
Babinec
Sekcia žien pri KVV Trenčín
KRONIKA 2016
Vojenská päťdesiatka
História vojenského pochodu od Pamätníka umučených na trenčianskej Brezine až po Pamätník Slovenského národného povstania na Jankovom vŕšku...